Citoslovcia - slovenčina

Citoslovcia (interjekcie)

Čo to sú citoslovcia a ako ich zaradiť?

Citoslovcia zaraďujeme (vraj) k neplnovýznamovým a neohybným slovným druhom. Vďaka nim sme schopní prostredníctvom jazyka vyjadriť city, pocity, emócie, vôľu ale aj rozličné zvuky zo sveta okolo nás.

Aspoň tak nás to vždy učili v škole a táto klasifikácia je postačujúca pre bežnú školskú prax. My sme sa rozhodli priblížiť Vám citoslovcia trošku odbornejšie.

Citoslovcia označujeme ako tzv. beztvaré (amorfné) slová a to v najširšom slova zmysle. Čo to znamená?

Lexikálne hľadisko

Keď sa na ne pozrieme z lexikálneho hľadiska môžeme povedať, že sú lexikálne neurčité, dokonca nedefinovateľné. Ich lexikálny význam dokážeme identifikovať len na základe kontextu. Ako príklad nám postačí citoslovce „juj“. Skúste si predstaviť, v akej situácii by ste ho použili. Sme si istí, že každému napadne iný situačný kontext. Niekto zvolá „juj“ od radosti a niekto zase od preľaknutia pri pozeraní hororu. A presne o tom je ich viacvýznamovosť.

Morfologické hľadisko

Z morfologického hľadiska hovoríme o amorfnosti ich gramatického tvaru. Nemajú typické prípony ako iné slovné druhy. Dokonca majú nejednotný zápis. Len ťažko dokážeme presne písomne zachytiť zvuk, ktorý v skutočnosti počujeme. A čo viac, pozrime sa na to ako šteká „slovenský pes“ a ako šteká „anglický pes“. My Slováci napodobňujeme zvuk tohto zvieratka ako “hav-hav“. Ale taký Angličan povie, že pes robí „woof-woof“. Tak kto má teraz pravdu? 😀 Odpoveď necháme na Vás.

Syntaktické hľadisko

Čo sa týka syntaktického hľadiska, väčšina citosloviec neplní úlohu vetného členu. Nevstupujú do vzťahov s inými slovami, sú teda syntakticky nezávislé. Stoja ako samostatná časť vety, resp. úplne samostatná veta. Vo vete ich oddeľujeme čiarkou. Existujú však výnimky, ktoré majú vetnočlenskú platnosť. Niektoré citoslovcia sú schopné fungovať vo vete ako prísudok. Vo vete „Žabka čľup do vody.“ citoslovce čľup nahrádza sloveso, a teda stáva sa vetným členom. Mohli by sme ho nahradiť napríklad slovesom „skočila“.

Klasifikácia (rozdelenie) citosloviec

Citoslovcia môžeme rozdeliť podľa významu a podľa pôvodu.

Podľa významu delíme citoslovcia na:

1. vlastné citoslovcia, ktoré ďalej delíme na:

  • citové citoslovcia,
  • vôľové citoslovcia,

2. zvukomalebné (imitačné) citoslovcia, tzv, onomatopoje.

Podľa pôvodu delíme citoslovcia na:
1. prvotné (pôvodné, neodvodené) citoslovcia,
2. druhotné (odvodené) citoslovcia.

Citoslovcia podľa významu

V tejto časti článku si ich podrobnejšie rozoberieme.

Citové citoslovcia

Citové citoslovcia vyjadrujú spontánne a často mimovoľné reakcie človeka na to, čo práve prežíva. Sú teda úzko spojené s citovým prežívaním jednotlivca a nemajú žiadneho adresáta (porovnaj – vôľové citoslovcia). Môžu vyjadrovať aj kladné, aj záporné city. Niektoré z nich nedokážeme presne písomne zapísať, napríklad „hahaha“. Ďalšie, ktoré radíme do tejto skupiny sú ó, oj, ach, au, fuj, jaj, joj a mnohé iné.

Vôľové citoslovcia

Vôľové citoslovcia predstavujú jazykové vyjadrenie prejavov vôle. Hovoriaci ich adresuje konkrétnemu prijímateľovi – chce ho na niečo upozorniť alebo mu niečo rozkázať. Ide o citoslovcia adresované ľuďom, ako psst, no-no, hej, haló, aha,… ale aj citoslovcia zamerané na usmerňovanie zvierat: pŕŕ, heš, na-na, hijó,… Do tejto skupiny zaraďujeme aj pozdravy (vitaj, ahoj, čau, pa, zbohom,…).

Zvukomalebné (imitačné) citoslovcia

Zvukomalebné citoslovcia nazývame aj onomatopoje. Do zvukomalebných citosloviec patria rôzne zvuky, ktoré môžeme počuť všade okolo seba. Môžu to byť zvuky zvieracie, zvuky vecí, nástrojov ale aj zvuky sprevádzajúce rôzne deje (čľup, bum, prásk,…). Mnohé z nich vznikli zo slovies (pich, myk,..) a z niektorých, práve naopak, slovesá vznikli (bafkať, ťapkať, híkať,…).

Citoslovcia podľa pôvodu

Prvotné citoslovcia sú neodvodené. Patria sem napríklad slovenské citoslovcia: ach, och, jaj, juj, oj,… a takisto prevzaté: bravó, pardon, haló, hurá,…

Druhotné citoslovcia vznikli odvodením z iných slovných druhov, najmä z podstatných mien a slovies. Z podstatných mien boli odvodené najmä z pádu vokatív (viac vokatíve v článku Pády v slovenčine ): bože, páni moji… a súčasne aj z iných pádov: chvalabohu, beda,…